Čo je Sokol ?

Po zlome Bachovho absolutizmu a po uvoľnení, ktoré potom nastalo, zrodila sa v Prahe myšlienka založiť nemecko-český telocvičný spolok. Bola základom založenia českého telocvičného spolku po vzore gréckej telesnej výchovy ako mravného obrodenia českého národa. Dr. Miroslav Tyrš bol tvorcom tejto myšlienky a zakladateľom Sokola. Narodil sa v Děčíne dňa 12. septembra 1832. Celá rodina bola ťažko postihnutá tuberkulózou. Postupne mu zomreli rodičia aj sestra a tak mladý Miroslav zostal ako šesťročný sirotou. Rástol v prostredí národne uvedomelých ľudí a pretože bol telesne slabý, navštevoval telocvičný ústav Rudolfa Steffanyho. Študoval filozofiu a privyrábal si ako platený cvičiteľ v Schmidtovom ústave. Keď sa mu nepodarilo habilitovať sa na univerzite, živil sa ako cvičiteľ v telocvičnom ústave Jána Malypetra. Dňa 16. februára 1862 zakladá telocvičnú jednotu pražskú, ktorej dal názov Sokol. Starostom bol jeho priateľ Jindřich Fügner. Tyrš bol najskôr podstarostom, neskôr náčelníkom. Spočiatku mal plat 400, neskôr 1000 zlatých ročne. Sokolu s upísal na celý život. Pritom sa zúčastňoval aj politického života a stal sa aj ríšskym poslancom. Za činnosť v Slovanskej Lípe bol policajne stíhaný. Celý jeho život prebiehal v stresoch. V roku 1865 zomiera Fügner. Len s najväčšími obeťami sa Tyršovi darí zachovať Sokol. S obdivuhodnou húževnatosťou vedie cvičenia a má dobré výsledky. Predsa však len smutná mladosť a životné ťažkosti zanechali hlboké stopy. Beznádejná láska k mladučkej Renáte Fügnerovej a rozličné ťažkosti ho nervove zasahujú. V roku 1869 trpel nespaosťou a mal veľké bolesti. Odchádza na liečenie do Švajčiarska. Tam domýšľa dielo o Sokole. Po roku 1870 znovu v Prahe rozširuje svoju činnosť o estetiku a históriu. Oženil sa s Renátou Fügnerovou a je mnohostrannejšie činný V roku 1874 opäť ochorie a ide sa liečiť do Talianska. V roku 1877 dochádza k úpadku Sokola, ktorý Tyrš po návrate zastavuje a v jubilejnom roku založenia, v roku 1882 žne úspech, pri ktorom sa dočkla ocenenia.

V roku 1884 ho mali vymenovať za profesora a mala vyjsť jeho rozsiahla práca z Dejín umenia. K tomu už nedošlo pre nové nervové ochorenie. Znovu odchádza na liečenie do tirolskej dedinky Otze. Ráno dňa 8. augusta 1884 odchádza na prechádzku, z ktorej sa už nevrátil. Až po dvoch týždňoch našli jeho telo v iečke Aaše. Dňa 9.novembra ho pochovali v Prahe na Olšanoch k Jindřichovi Fügnerovi. Miroslav Tyrš zanechal po sebe veľké dielo Sokola, ktorý sa rýchle rozšíril po Čechách, na Morave a neskôr aj na Slovensku. Ale aj v Amerike, ba po celom svete.

Životopis dr. Ivana Branislava Zocha sa kryje s osudom Slovenska v polstoročí pred vzkriesením Československa

Chudobnému osvietenému kňazovi v Jasenovej na Orave sa narodil dňa 24. júna 1843 prvý zo štyroch synov Ivan Branislav. Bol nadaným a zdatným žiakom, ktorého dali roidčia na gymnázium v Banskej Bystrici, v Těšíne, v Šoporni a v Levoči. Potom študoval na univerzite vo Viedni a v Erlangene matematiku, fyziku a chémiu. Po celý čas štúdia žil v biede a bolo uľahčením pre celú rodinu, keď sa dostal ako profesor na čerstvo založené prvé slovenské gymnázium v Revúcej. Plný nadšenia mal tento národovec najväčší úväzok a pribral si k nemu aj vyučovanie telocviku, ktorému sa naučil vo Viedni a v Erlangene v nemeckom turnérskom spolku. Národnostné pomery sa začali veľmi nepriaznivo vyhrocovať. Zoch viedol svojich žiakov k slovenskému uvedomeniu, čo narážalo na silný odpor maďarských maďarónskych ľudí. Začali mu vyčítať, že vedie žiakov k odboju v usmerňovaní na slovanské Rusko. Bol za to väznený a vyšetrovaný. Ani po prepustení však z národných požiadaviek Slovákov neustupoval.

Jeho žiaci boli sebavedomí a aj ako sokoli uvedomelí. Maďarizačné tendencie sa stupňovali a Zoch vynakladal veľké úsilie, aby ich cieľavedomou prácou tlmil. Vydával učebnice, organizoval divadlá, spevokol. Pomáhal remeselníkom, roľníkom. Pracoval ako osvetár. Veľkú činnosť vyvinul pre stavbu novej školy napriek veľkým prekýžkam maďarónov, ktorí napokon dokázali prvé slovenské gymnázium rozpustiť. Žiaci aj učitelia sa rozpŕchli a Zoch začal organizovať odboj proti Maďarom. Nakrátko sa uchytil ako správca sudodielne v Krupine. Odtiaľ prešiel do juhoslovanského Osjeku učiť na gymnázium. Ako vynikajúceho pedagóga pozvali ho za riaditeľa nového gymnázia v Sarjeve, ale aj tu sa dostáva do rozporu s okupačnými úradmi a vracia sa do Osjeku. Odtiaľ po rokoch prechádza ako riaditeľ na gymnázium do Petrínie, kde odchádza zo služby. Nikde neopúšťa telocivik a aj ako staručý riaditeľ v Petríniji ho vyučuje, lebo jeho prostredníctvom mohol usmerňovať žiakov výchvone aj národnostne. I.B. Zoch bol polyhisor, ktorý zasahoval do dvanástich vedných odborov. Napísal vynikajúce práce z matematiky, fyziky, meteorológie, z terminológie, z hudby, z krasopisu. Všestranné vedomosti viedli ho k vydaniu dvoch zväzkov veľkej chorvátskej encyklopédie. Prekladal a vydával literárne diela. Styk so Slovenskom si neprestajne udržiaval, najmä sa zúčastňoval života okolo Matice slovenskej a Živeny a bol veľmi činný vo veciahc slovenčiny a slovenských záujmov.

Na dôchodok odchádza do hrejivej Modry, kde sa rýchle zapojil do skupiny národovcov, medzi ktorými hral vedúcu úlohu jeho synovec Samuel Zoch.

Rodinný život mal veľmi ťažký. Prvá manželka ho v Revúcej v ťažkej životnej situácii opustila a zanechala s dvoma malými deťmi, druhá mu náhle v Sarajeve zomrela a tretia ho v Modre doopatrovala. V roku 1921 zomiera v Modre, kde je pochovaný.

Čo je Sokol?

Sokol je národné vlastenecké hnutie pre udržiavanie a zveľaďovanie zdravia, telesnej zdatnosti a vôľovomorálnych hodnôt.

Pridržiava sa týchto zásad:

1.Vlastenectvo je vyjadrením vzájomného vzťahu uvedomelých občanov národa k takej činnosti, ktorá pomáha celému národu v jeho spoločných snahách. Opiera sa o každého člena vedomého si spolupatričnosti k vlastnému národnému spoločenstvu. Čím bude každý jednotlivec uvedomelejší, zdatnejší a silnejší, tým zocelenejší bude celý národ.

Vlastenectvo je ušľachtilé priznanie sa ku svojim bez toho, aby sa činnosť v záujme vlastného národa nepriaznivo prejavovala voči iným. Tolerancia humanita a demokratický vzťah má sa u vlastenca prenášať na všetkých ľudí, nech sú príslušníkmi ktorejkoľvek inej národnosti.

Vlastenectvo neznamená uzavretosť voči komukoľvek inému, naopak, vyžaduje si humanistické včlenenie sa do všetkého, čo je v našom okolí a prostredí dobré. Vyžaduje si úzku spoluprácu a vzájomné obohacovanie o nové a pokorokové.

2. Bratstvo vyjadruje snahu po najbližšom vzťhu ku všetkým príslušníkom Sokola. Má sa ním prejaviť láska a spojitosť v najkrajšom zmysle slova. Členovia Sokola sa oslovujú bratmi a vzájomne si tykajú. Podobne ženy sa oslovujú ako sestry a tiež si tykajú. Ale muži a ženy, aj keď sa oslovujú bratmi a sestrami, si ako príslušníci Sokola netykajú.

Bratský a sesterský vzťah sa prejavuje vo vzájomnej pomoci, podpore, v chápaní spoločných vecí tak, ako sa chápu v rodinnom vzťahu. Všetky spoločné podujatia nesú sa v znamení tohto úzkeho, demokratického a humanitného napojenia. Bratský vzťah a oslovenie opierajú sa histricky o tradície z obdobia spoločných snáh vyjadrených v Memorande slovenského národa a založenia Matice slovenskej, kde sa vzájomne oslovovali bratmi. Táto tradícia má pevné korene. Preniesla sa aj do bojových skupín v našich légiach a udomácnila sa ja v skupinách, najmä dobrovoľníckych, počas Slovenského národného povstania.

3. Mravnosť je typickým znakom každého člena širokej sokolskej rodiny. Všetky atribúty v predstave človeka ušľachtilého a mravného charakterizujú každého príslušníka Sokola. Od najmladších rokov je každý vychovávaný ku všetkým znakom mravného a charakterného človeka. Preto sa vždy a za každých okolností všetky činy musia podriaďovať etickým zásadám. Pravdivosť, čestnosť, pevná vôľa, priamosť sa musia vždy a za každých okolností hodnotiť ako základ pre všetku činnosť sokolských príslušníkov.

4. Pokrokovosť. Sokol je organizácia, ktorá je založená na princípe napredovania. Nezaostať vo vývine ani na okamih. Ak sa čo len nakrátko zastane, to je proti sokolským zásadám. Vždy treba ísť cestou pokroku, vždy vpred. Podobne ako to hlásal Ľudovít Štúr. Za novým, zlepšeným, pokrokovým. Každé ustrnutie je chybné. Len snaha o nové, lepšie dokonalejšie je znakom sokolskej činnosti.

Ciele sokolovania sú vyjadrené už v základnom určení sokolskej organizácie. Vrcholnou snahou je vypestovať ľudí zdravých, zdatných, čestných a činných. Grécka kalokagathia, čiže harmonická vyrovnanosť telesnej a duševnej vyspelosti je vrcholným cieľom.

Sokol má byť človek na výške telesnej i duševnej. Človek vyrovnaný, po každej stránke pekný a ušľachtilý. Všestrannosť je požiadavka zo stránky duševnej aj telesnej.

Sloboda je podmienkou všetkej sokolskej činnosti; sloboda pohybu, konania, sloboda prejavu, zmýšľania, sloboda rozhodovania, sloboda pre všetkých, najmä pre národ ako celok. Len v slobode je zaručená plná sokolská činnosť. V čase uhorskej neslobody bola akákoľvek činnosť sokola zakázaná. Aj v posledných desaťročiach bolo tomu tak. Za Slovenského štátu aj za komunistického útlaku. Ale keď sa národ oslobodil (v roku 1918, 1945, 1968, 1990) činnosť Sokol a ožíva a sa vzmáha.

Prostriedky, ktorými sa dosahujú stanovené ciele sú v Sokole viazané na pravidelné cvičenia, vždy spojené s výchovnými cieľmi.

Pomocou telesných cvičení sa dá vypestovať človek všestranne zdatný, pevný, ktorý zdolá všetky prekážky. Dokáže prekonať všetky úskalia pri akejkoľvek činnosti. Vydrží námahu aj únavu preto, že je na ňu v cvičeniach pripravovaný. Pevne ide za stanovenými cieľmi, lebo má častým cvičením vypestovanou vôľou, ktorá mu pomôže vytrvať v snažení, aby ich dosiahol.

V pravidelnom, zámerne vedenom cvičení naučí sa poznávať dobré výsledky tejto činnosti. Pozoruje ich sám na sebe. Toto konkrétne poznávanie a uvedomovanie si celého procesu výcviku a výchovy stáva sa podkladom a vierou vo všetkom, čím sa sám pričiňuje o dosahovanie výsledkov. Tu je jadro názvu od ušľachtilého vtáka, ktorý od najstarších čias bol symbolom výcviku, snaženia, dômyselnosti, mimoriadnej obratnosti a udatnosti, ale aj disciplíny. V slovenských bájach, spevoch a oslavách bol sokol symbolom, často až vysnívaným snom.

Pre ucelenie globálneho pohľadu na Sokol uvádzame výrok prvého starostu Sokola na Slovensku MUDr. Vavra Šrobára:

„Celý program Sokola by bol pristrihnutý na naše pomery. Svojím bratstvom, svojím demokratizmom, svojou mravnou a osvetovou činnosťou, svojím horúcim vlasteneckým cítením, pestovaním krásneho tela a ducha, ušľachtilou snahou vypestovať povahy klasickej dokonalosti, hrdinov a bojovníkov za vlasť, to všetko je živou, pálčivou požiadavkou dneška a ďalšej budúcnosti.

Dejiny sokolského hnutia na SLOVENSKU

V obrodeneckej dobe dňa 16. februára 1862 dr. Miroslav Tyrš založil telocvičný spolok Sokol za účasti 75 členov. Prevaha uvedomelých národovcov vítala jeho založenie. Najvýznamnejší predstavitelia v Prahe zúčastňovali sa cvičení, lebo si uvedomovali vzájomnú spätosť zdravia a sily ako podkladu pre borbu za lepšie postavenie seba, svojho prostredia a celého národa.

Tyršovi najmä po organizačnej a materiálnej stránke pomáhali Jindřich Fügner. Preto sú obaja považovaní za zakladateľov Sokola. Členov pribúdalo a cvičenia sa rozšírili o mládež a ženy. Šírili sa aj na vidiek, ba dokonca aj do Ameriky, kde už v roku 1865 bolo dvadsať jednôt s takmer dvetisíc členmi. Na Slovensku sa v tom čase dostáva Sokol do povedomia prostredníctvom Ivana Branislava Zocha, telovýchovného priekopníka na prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej.

Aj u slovenských predstaviteľov bolo toto uvedomenie známe a aj nsledovania hodné. Vieme, že už Karol Kuzmány často zdôroazňoval, že sa musíme aktívne anažiť o získavanie zdravia, sily. Aj jeho dôverný priateľ v zatrčenej oravskej Jasenovej Ctiboh Zoch (spolutvorca Memoranda slovenského národa a spoluzakladateľ Matice slovenskej) to neraz potvrdzuje. Synovi, budúcemu zakladateľovi Sokola na Slovensku Ivanovi Branislavovi v iste z 1. marca 1865 do Viedne píše: „ Branislave, keď Ty tak duchom aj telom veľmi pracuješ, to bude mať iste dobré účinky a Tvoja sila sa obrovsky zmôže. Veru len obrovská duševná a telesná sila môže veliké práce podnikať a prebrať na seba. V našej vrstve sme mali málo tak vychovaných jednotlivcov, aby vládali veľkou silou a preto aj naše národné podniky sú veľmi kúskovaté.“

Otcove múdre rady a I.B. Zochova pravidelná návšteva nemeckého turnérskeho spolku v Erlangene a vo Viedni priviedli o rok neskôr v roku 1866 mladého nadšeného profesora prvého nášho gymnázia v Revúcej ku pravidelnému cvičeniu so žiakmi, sokolmi. Po niekoľkých rokoch vydareného cvičenia prikročil ku zakladaniu Sokola. Nielen v revúcej, ale po celom Slovensku. Viedol cvičenia tak, že na jeho dobu boli na úrovni najlepších. V tom čase už mal vedomosti o pražskom Sokole a odoberal jeho časopis. Českú organizáciu si vzal ako vzor, hoci ju poznal len z tlače. Vo vlastnom cvičení sledoval oveľa šisšiu škálu ako bola v Nemecku (prostné náraďové), aj širšiu ako mal Tyrš (prostné, náraďové, úpoly a skupiny). Po zriadení si vlastnej kamenotlače vydal v roku 1873 vlastným nákladom „Krátky návod k vyučovaniu v telocviku“, kde už má pojaté okrem prostných a náraďových aj cvičenia +ahkoatletické aj s pretekaním, tance (odzemok), hry, turistické podujatia a verejné cvičenia, čím sa podstatne priblížil všestrannosťou a širokým záberom ku najmodernejším systémom cvičenia vo svojej dobe.

Aj pri verejných cvičeniach postúpil mimoriadne dopredu, lebo v období, keď Tyrš ešte cvičil na počítanie a z času na čas so sprievodom spevu a hudby národných piesní, Zochovi k jeho telocvičnej skladnbe so žiakmi revúckeho gymnázia zločil sprievodnú hudbu „Spevy sokolov tatranských“ Ľudovít Vansa. Náplň cvičení rozhodne zoch od Tyrša neprebral, len spolkový systém.

Pretože Zoch bol presvedčený, že len školské cvičenie mládeži nestačí a uvedomoval si vysoké hodnoty spolkového telocviku, pripravoval sokolských žiakov na škole k tomu, aby si sami viedli cvičenia, aby ich írili po Slovensku a zakladali telocvičné spolky. V Pešťbudínskych vedomostiach píše, že v Nemecku je okolo stotisíc turnérov, v Čechách rozmach Sokola a v Uhorsku sú len tri telocvičné spolky. V nasledujúcom článku predklaá konkrétne pokyny verejnosti aj hasičskými združeniami ako zakladať na Slovensku telocvičné jednoty. O Revúcej píše, že sa tam Sokol rýchle ujal, hoci sa o tom vedú v meste rozličné reči. Napokon Zocha maďaróni obvinili, že cvičí žiactvo v zbroji, že úžíva ruské velenie, čo boli výmysly. Výsledky uvádzané na verejnosti boli výborné. Závisť a obavy maďarskej verejnosti dokázali dostať Zocha do väzenia (v roku 1867) usilujúc sa obviniť ho z príprav na vzbury podobné udalostiam národného povstania vedeného Hurbanom, Hodžom a Štúrom. To ho však ani po prepustení z väzenia neodradilo usilovť aj naďalej o založenie slovenského spolku Sokol pod heslo štyroch S – sloboda, svornosť, sila, sláva.

V krátkom návode k vyučovaniu v telocviku opisuje stručne cvičenia tak, ako ich už počas ôsmich rokov vykonával v Revúcej s chlapcami a dva roky s dievčatami. Cvičebný úbor mal podľa nemeckého vzoru. Čiapky so sokolským perom podľa sokolského vzoru. Po spoločnom cvičení prostných nasleduje cvičenie v družstvách. Hoci ťažiskom sú náraďové cvičenia (vzor Eiselen a Tyrš), doplňuje ich na svoju podobu veľmi pokrokovým cvičením v behoch, preskokoch, ľudových tancoch, čo je vec celkom originálna a ukazuje na vernosť prostrediu, z ktorého vychádza. Po trpných cvičeniach nasledujú hry, pretekanie (aj plávanie, v zime korčuľovanie) a výlety. Veľmi zdôrazňuje všestrannosť a metodický postup, ktorý si vyžaduje vzornú prípravu. Zoch, podobne ako Tyrš, si vypracoval vedecky podloženú terminológiu, ktorou by sme si aj dnes mohli mnohé zlepšiť. Pre uvedené zásady ostáva nám Zoch aj dnes vzorom, lebo založil systém dômyselného cvičenia, pri ktorom niet z moderného pohľadu chýb.

Pre uvádzanie do praxe nenachádzal dosť obetavých a snaživých ľudí, hoci vieme, že snahy o zakladanie sokolských jednôt bol už v Tisovci, v Martine (1871) a aj v ďalších slovenských mestečkách. No zatvorenie prvého slovenského gymnázia v Revúcej a aj ďalších dvoch patronátnych v Kláštore pod Znievom a v Martine a veľké prenasledovanie vlastencov udusili akékoľvek ďalšie snahy o spolkové cvičenie na Slovensku.

Zoch veľmi zanevrel na maďarónsku spoločnosť a zorganizoval odbojovú skupinu Getsemane, v ktorej združil vlastencov k odboju a k pomoci postihnutým. Stal sa správcom sudodielne v Krupine, ale čoskoro prijíma miesto učiteľa na gymnáziu v Osjeku. Dr. Ivan Branislav Zoch tak našiel útočište v Slavónii a v Chorvátsku. Neprestajne viedol cvičenia na škole až do posledných rokov služby, ešte aj ako riaditeľ gymnázia v Sarajeve a v Petríniji.

Maďari povolili založiť český Sokol v Budapešti. Vieme, že tieto cvičenia navštevovali tajne aj naši poprední Slováci ako Milan HOdža, Juraj Slávik, generál Rudolf Viest, veliteľ čs. divízie, ktorú vytvoril už v roku 1940 vo Francúzsku a neskôr najvyšší veliteľ vojska v Slovenskom národnom povstaní a ďalší významní slovenskí dejatelia. Nikde na Slovensku nebolo možné nastoľovať myšlienku o slovenskom Sokole, lebo stupňoanie maďarizácie postupovalo až natoľko, že Slovíci už nemohli pôsobiť ani na školách ako učitelia. Slovenský prejav bol v celom Uhorsku nielen neuznávaný, ale hrubo v akýchkoľvek prejavoch potláčaný.

Zatiaľ sa v Čechách vytvorila Česká obec sokolská, stanovy ktorej schválili v roku 1888. bola rozložená do jedenástich žúp. Tie združovali jednoty a vyvíjali úspešnú činnosť završovanú sokolskými zletmi. ČOS sa stala členom európskych telocvičných spolkov. V roku 1904 po šiestom zlete združovala 37 žúp so 645 jednotami. O rok neskôr bol vytvorený Zväz slovanského sokolstva, v ktorom boli Česi, Slovinci, Chorváti a od roku 1910 aj Bulhari, Poliaci a Srbi.

Prvý slovenský sokolský zbor bol založený v USA, v Chicagu v roku 1892 a po ňom v New Yorku v roku 1893. Tie sa združili do slovenskej telocvičnej jednoty Sokol. Od roku 1904 tvorí členskú základňu 9183 organizovaných príslušníkov v 242 mužských zboroch, 94 ženských a 54 dorastových. P.O. Hviezdoslav a Hurban Vajanský udržiavali s americkými slovenskými sokolmi veľmi úzke styky, posielali články aj básne. Slovenskí sokolskí nadšenci prišli z Ameriky v roku 1871 na slávnosť posviacky sokolského práporu do Brna.

Keď v roku 1907 po piatom sokolskom zlete prišli slovenskí sokoli z Ameriky do Turčianskeho Sv. Martina, úrady ovládané Maďarmi nedovolili sokolských účastníkov nielen privítať, ale násilím pomocou žandárov donútili vyprázdniť miestnosť, kde sa malo stretnutie konať.

Napriek veľkému útlaku sa podarilo založiť Sokol v Žiline v roku 1908. Za krátky čas činnosti ukázali sa pred verejnosťou cvičením na Chlumskom vrchu.

O neúpechu so zakladaním Sokola v predchádzajúcich rokoch v Tisovci V Daxner ešte ako študent sústredil pri hasičskom spolku telocvičnú družinu, ktorá na tradičnom majálesi v roku 1911 cvičila prostné zo štvrtého sokolského zletu (1901), ale založenie sokolskej jednoty úrady zakázali.

Veľkou nádejou sa ukazoval rok 1912, keď sa na šiestom sokolskom zlete zúčastnilo sto Slovkákov vedených P. Mudroňom. Po tomto zlete americkí slovenskí sokoli, ktorí cvičili skladbu s valaškami navštívili Turč. Sv. Martin, Skalicu a ďalšie mestá na Slovensku, kde sa potom domáci znovu usilovali o založenie sokolských jednôt, ale bezúspešne.

Slovenskí vlastenci, dožadujúci sa založenia Sokola zúčastnili sa tiež na zlete chorvátskeho Sokola v Záhrebe.

Po utvorení Československej republiky už koncom roku 1918 boli založené prvé dve sokolské jednoty v Skalici a v Stupave. Potom v roku 1919 sa už zakladali jednoty na celom Slovensku. V tomto roku bola založená aj jednota v Bratislave I.

Veľkou propagáciou Sokola v prvých poprevratových rokoch bolo to, že sokolské pluky z Čiech prišli vyhnať zo Slovenska maďarské vojská Bélu Kúna, ktoré znemožňovali ustanovenie slovenských vládnych inštitúcií. Boli to sokolské dobrovoľnícke skupiny. MUDr. Vavro Šrobár ako splnomocnenec pre správu Slovenska mohol vykonávať jemu zerenú úlohu len pod ochranou narýchlo novovytvoreného dobrovoľníkeho vojska sokolského nazývaného strážou slobody. Stali sa záštitou kriesiaceho sa politického života Slovákov a bolo ich okolo desaťtisíc. Velil im francúzsky generál Pelle, ktorý sa im osobitne za ich vzornú činnosť poďakoval a osobitne vysoko vyzdvihol morálku, nadšenie a obetavosť. Mnohí z týchto dobrovoľníkov ostali na Slovensku a výdatne pomáhali aj pri zakladaní a cvičení v Sokole. Začiatkom roku 1919 bolo už zaevidovaných 39 sokolských jednôt. Tie čoskoro vytvorili strešný orgán nazývaný Masarykovou župou, starostom ktorej sa stal MUDr. Vavro Šrobár.

P.O. Hviezdoslav vítal českých sokolov: „Áno, som z tej duše rád, že vznešená sokolská ustanovizeň sa potešiteľne vzmáha a šíri. Dl by Boh, že by čím skorej na takom zhumpľovanom Slovensku teraz už slobodne vyšinulo sa kultúrne až nedostižiteľne vysoko.“

V tom čase sa dr. Ivan Branislav v Modre zpčastňuje slávnostného zhromaždenia, ktoré vedie jeho synovec Sámuel Zoch, ale I.B. Zoch už nevládal pochopiť vytvorenie Československa a tak túžobne očakávanú slobodu a zakladanie sokolských jednôt.

Koncom roku 1919 sa už Sokol tak na Slovensku rozrástol, že sa mohlo vytvoriť šesť sokolských žúp a to Bratislavská – Masarykova, Považská – štefánikova, Nitrianska – Svätoplukova, Podtatranská – Hviezdoslavova, Pohronská a Východoslovenská. Vydávali si vlastný časopis Slovenský Sokol, ale len počas troch rokov (1919-1922). Potom si každá župa vydávala svoj vestník, napríklad Masarykova Bradlo, Považská Sokol na Považí, Pohronská Detvan, Podtatranská Tatranský Sokol, Východoslovenská Spravodaj Východoslovenskej župy.

Veľkou vzpruhou boli zájazdy sokolstva z Čiech a Moravy na Slovensko. Prvý raz sa uskutočnili už v roku 1921 a mali u obyvateľstva veľký ohlas. Celkove v siedmich zájazdoch prišlo na Slovensko 8500 mužov a 3500 žien. Vtedy k pomalému rozširovaniu Sokola na Slovensku bolo príznačné, že z 88 poslucháčov vzdelávateľskej školy do Turčianskeho Sv. Martina v roku 1923 sa zúčastnilo len osem Slovákov, čo bol počet malý a nereprezentatívny. V tom čse sa záujem sokolstva sústredil na stavu Tyršovho domu v Prahe. Na siedmom valnom zjazde sa mohlo konštatovať, že sa pomery podstatne zlepšujú a že sa Sokol vzmáha v prospech ľudu bez rozdielov stavovských, náboženských a sociálnych.

Vroku 1930 bol do predsedníctva ČOS zvolený brat dr. Juraj Slávik.

IX. všesokolský zlet bol otovrený v roku 1932 vo Vysokých Tatrách na Štrbskom plese lyžiarskymi pretekmi ako preteky Zväzu slovanského sokolstva. V tomto Tyršovom jubilejnom roku bol víťazne dovŕšený boj o uznanie Sokola, zvlášť v Bratislave, kde bol vybudovný pomník dr. Miroslavovi Tyršovi.

V nasledujúcom roku 1933 boli veľké oslavy 1100 rokov kresťanského chrámu v Nitre, ku stavbe ktorého dalo podnet slovenské knieža Pribina. K tomuto veľkému sviatku sa pridala aj ČOS. Účasť sokolstva mala veľkú zásluhu na dôstojnom priebehu osláv, ktoré chceli ľudácke živly využiť len vo svoj prospech. Malo to aj tú výhodu, že si ČOS začala viac všímať pomery na Slovensku. V tom čase si väčšina politikov uvedomovala, že Sokol je nadstranícka štátotvorná organizácia, ktorej treba výdatne pomáhať. Minister školstva Dérer písal: „Bez českého národa Tyršovými myšlienkami organizovaného a obrodeného nebolo by dnes Slovenska oslobodeného spod maďarského jarma.“

Na jar v roku 1935 prišli na predsedníctvo ČOS zástupcovia slovenského študenstva, aby venovali veľkú bustu Štefánika od sochára Majerského. Predseda študentov vyhlásil, žč týmto darom chcú zvýrazniť závislosť medzi Tyršom a Štefánikom, ktorý počas vojny uskutočňoval všetko to, k čomu sokolstvo smerovalo.

Dňa 14. júna 1936 boli medzizletové preteky ČOS. Vo vyššom oddieli dosiahlo družstvo zložené z borcov celého Slovenska historické víťaztvo. Druhé bolo Brno I a tretie Královské Vinohrady z Prahy.

V siedmich mohutných prúdoch prišli českí a moravskí sokoli v dňoch 28. a 29. júna 1936 na Slovensko. Bola to náplasť na ľudácke útoky proti Sokolu a náplasť veľmi účinná. Sokolov všade slovenský ľud vítal a všade si ocenili štyridsaťtisíc sokolov, ktorí sa predstavili v najkrajšom svetle.

V auguste prijal prezident zástupcov šiestich slovenských sokolských žúp a ocenil zásluhy sokolstva na dvíhaní národného uvedomenia a na zbližovaní čechov a Slovákov.

V roku 1938 opäť začína desiaty sokolský zlet vo Vysokých Tatrách. Všesokolský zlet v Prahe bol v znamení veľkého medzinárodného napätia a stal sa mohutnou manifestáciou za jednotný štát Čechov a Slovákov.

Prehľad rozvoja sokolstva od roku 1919:

V roku 1919 bolo na Slovensku 12 385 sokolov,

roku 1921 bolo na Slovensku 18 494 sokolov,

roku 1922 bolo na Slovensku 23 130 sokolov,

roku 1930 bolo na Slovensku 32 692 sokolov,

roku 1937 bolo na Slovensku 49 625 sokolov.

V roku 1937 bolo na Slovensku 176 jednôt a mali 10 športových odborov spolu s 6 122 členmi.

Keď odhliadneme od prudkého rozmachu členskej záklane v prvých dvoch až troch rokoch, vidíme, že vývin šiel neprestajne a rovnomerne nahor. Je to dôkaz usilovnej a rovnomernej práce cvičiteľských zborov. Treba si však všimnúť, že v posledných rokoch pre napadnutím Československa Hitlerom sa Sokol prudko vvíja. Všetko súvisí s počiatočnými snahami sokolov v obrane Slovenska v prvých rokoch proti maďarským vojskám (1919-1921) ako aj v rokoch posledných proti ohrozeniu zo strany nemeckej (1937-1938). Napokon aj v ilegalite, kde sokoli pracovali na čelných miestach.

Vytvorenie Československej republiky konečne umožnilo zakladanie Sokola na Slovensku po desiatky rokov túžobne očakávaného. Za nie celých dvadsať rokov ovplyvnil Sokol politický život na Slovensku . podľa smerníc daných Tyršom a Zochom, Sokol pracoval na politickom uvedomení veľmi účinne v konkrétnych cvičeniach, ale nepridával sa ku žiadnej politickej strane. Ostával vyhranene národným, vlasteneckým a protifašistickým. Bol prvou organizáciou, ktorá sa už v roku 1926 ostro postavila proti prebúdzajúcemu fašizmu. Sokolskí vzdelávatelia sa veľmi účinne zapájali do propagácie demokracie, humanizmu a socializmu v zmysle učenia T.G. Masaryka a M.R. Štefánika. V otázke pomeru Čechov a Slovákov ostávali na stanovisku M.R. Štefánika so snahou o čo najužšiu spoluprácu s bratským českým národom. Sokol vychovával členstvo v účinnej obrane Československa. Dr. Juraj Slávik, ktorý bol miestostarostom ČOS videl v sokoloch najvernejšie vojsko. V Košiciach prehlásil: „ Sokolské prápory stvorili našu zahraničnú armádu. Kde sú sokoli, tam sa nemusíme obávať žiadnych nepriateľských nástrah. V tomto smere bola sokolská výchova veľkou oporou upevňujúcej sa Československej republiky.“

Rozbíjanie a rozbitie demokratického štátu a nastolenie slovenského a nemeckého fašizmu zahatalo činnosť Sokola. Keď po šiestom októbri 1938 fašisti pomohli nastoliť ľudácku autonomnú vládu podporovanú fašistickým Nemeckom, bolo len samozrejmé, že slobodomyseľný a demokratický Sokol nemohol ďalej na Slovensku pôsobiť. Autonómna ľudácka vláda ustanovila Hlinkovu gardu a Hlinkovu mládež ako ašistické organizácie , ktorým za vzor slúžil Hitlerjugend a SS. Dňa 5.XII. 1938 zakázali činnosť Sokola a miesto neho v telovýchove mala pôsobiť len HG a HM. Ich činnnosť sa prejavovala v búraní všetkého sokolského. Neostali ušetrené sokolovne, ihriská a iné zariadenia. Miesto cvičenia konali sa v telocvičniach gardistické zrazy, tanečné mítingy, niekde kiná, ale najhoršie aj krčmy a skladiská. Drobnými akciami nadobudnutý skokolský majetok sa razom znehodnocoval a ničil. Sokoli boli napádaní, zatýkaní. Česi vyháňaní zo Slovenska. Nenávisť a zloba opanovali život. Sokoli vytvárali ilegálne skupiny a veľmi účinne pracovali v prípravách na odboj.

Keď po roku 1938 republika opustená spojencami bola fašistami hanobená a deptaná, sokoli stáli v prvých radoch odboja. Slovenské národné povstanie uskutočnilo sa vo veľkej prevahe odchovancami Sokola.

To sa ukázalo najskôr v pomoci utečencom, zväčša vojakom z Čiech z Moravy cez slovensko-moravské pohraničie. Začiatky odbojovej činnosti v ilegálnych organizáciách v Obrane národa a hlavne vo Flóre, ale aj v ďalších prevahu tvorili sokoli. A keď došlo ku svtupu do Slovenského národného povstania, prakticky vedúci činitelia boli sokoli predseda Sloenskej národnej rady MUDr. Vavro Šrobár, hlavný veliteľ vojska generál Rudolf Viest, generál Ján Golian, poereník národnej obrany plk. Mikuláš Ferjenčík, vojenský poradca generála J. Goliana mj. Milan Plák, ale aj ďalší vojenskí a partizánski velitelia /V. Žingor, J. Trojan/ aj politickí predstavitelia /Ivan Štefánik, V. Paulíny a ďalší/. Povstanie sa viedlo v duchu generála M.R. Štefánika. Veď dve najväčšie partizánske brigády niesli jeho meno. Aj pancierové vozne vyrobené vo Zvolene niesli mená Hurbana, Štefánika a Masaryka. Neskorší príchod partizánskych veliteľov, hlavne po zatlačení povstalcov do hôr, chceli tieto skutočnosti meniť iným smerom práve tak ako aj celé neskoršie nešťastné obdobie trvajúce temer štyridsať rokov.

Len tak si možno predstaviť ťažkosti, ktoré nastali Sokolu po oslobodení v rokoch 1945 až 1948, kedy sa len veľkou námahou darilo kde-tu oživiť Sokol. Boli to roky veľkých sklamaní a nerovného boja oslabeného a poničeného Sokola s mocnými silami podporovanými vonkajšou mocnosťou. Síce v Moskve v roku 1945 prijala čsl. vláda pred príchodom do oslobodenej vlasti návrh na zjednotenie telesnej výchovy podaný počas SNP v Banskej Bystrici, ale minister školstva Zdenek Nejedlý ho odovzdal tvorcovi v Košiciach s odkazom vlády, aby názov zjednotenej telovýchovy bol Sokol. Ale duch tu bol nadiktovaný nesokolský, totalitne a teda veľmi vzdialený od sokolských zásad. Preto boje o zjednotenie a oživenie opravdového Sokola trvali až do nastolenia komunistického prevratu v roku 1948. veľkým zástancom čistoty Sokola bol vtedajší miestostarosta ČOS Miloš Kováčik. V náčelníctve mužov bol dr. Július Chovan. Prvého komunisti v roku 1948 bezdôvodne väznili v jáchymovských baniach a druhého pozbavili akýchkoľvek funkcií a dlhé roky šikanovali. Aj ďalší predstavitelia Sokola ako nparíklad Vojtech Líška, Juraj Pavlík, Pavelčík, Fornúsek a ďalší, z ktorých Líška a Pavelčík končili smrťou.

Komunistická totalita zahubila celú základnú telesnú výchovu aj turistiku a na výslnie sa dostali iba športy. Aký výsmech to socialistickej telesnej výchove, že sa kapitalistický šport dostal na vrchol. Po dlhšom chaose sa oživuje cvičenie, ktoré ale vyúsťuje len ako divadlo v spartakiádach zväčša vedených na skúsenostiach sokolských zletov, ale už celkom v nesokolskom duchu. Napriek tomu sa kde-tu udržali cvičenia v sokolských tradíciách, často aj nazývané sokolskými a v sokolovniach. Ešte v roku 1968 ukazuje sa záblesk možnosti oživenia Sokola, ale aj tieto nádejné obnovy museli zaniknúť. Slúži ku cti mnohých obetavých cvičiteľov a hlavne cvičiteliek, že v štruktúre ZRTV zachovali niečo zo sokolovania.

Spartakiády od roku 1965 do 1985 boli budované jedine na tradíciách sokolských zletov. Autori skladieb, vedúci organizátori a cvičitelia boli prevažne odchovanci Sokola. Tak tiež v odboroch ZRTV pri telovýchovných jednotách boli prevažne sokolskí odchovanci a v tomto smere boli vedení na základe sokolských tradícií. Skutočnosť, že v ČSR bolo v ZRTV asi 600 000 členov, z toho na Slovensku v roku 1989 asi 85 000, pritom že sa cvičilo v 98% v školských telocvičniach, jasne ukazuje na úspech tejto práce v ťažkých a málo žičlivých podmienkach pri preferovaní športu, najmä vrcholového. Treba však aj sebakriticky priznať, že často boli funkcionári zväzu ZRTV málo priebojní a nedokázali prebojovať správne požiadavky ZRTV, hoci sa oficiálne masová telesná výchova proklamovala ako záležitosť číslo jedna.

Zvýrazniť treba aj skutočnosť, že ZRTV v svojej obsahovej stránke sa výrazne zmodernizovala a dokázala držať krok so svetovým vývojom /rytmická gymnasitka, rekreačná športová činnosť, zdravotná telesná výchova a ďalšie formy/. Akvšak ako nedostatok treba spomenúť odklon od základnej gymnastiky, ktorá ostala len doménou cvičenia detí a žiactva, avšak za veľmi ťažkých materiálnych podmienok. Tým upadla aj súťaživosť, atletika, gymnastiky, čo možno konštatovať aj v úpadku masových súťaží ako boli napríklad formy odznaku zdatnosti, kondičné testy a podobne. Výrazne sa tiež diferencoval záujem v kategóriách dospelých, kde činnosť ZRTV sa realizovala z 90% u ženských zložiek.

Na Slovensku sa v období medzi spartakiádmi robili telovýchovné slávnosti. Mali sme nimi na zreteli zachovať čo najviac sokolského, hlavne vo pojatí dobrovoľnosti, keď sa začínali snahy o diktát pre cvičencov v povinnej účasti a v podplácaní cvičiacich najrozličnejšími formami, čo sa celkom z ideí sokolov vytrácalo. V nich sme priniesli do masových vystúpení viacero novôt. Napríklad farebné značky dokázali priviesť cvičencov na plochu bez zdĺhavých vytyčovaní a bez vedúcich. To umožnilo vytvárať celú réžiu vystúpenia. Tak sa slovenskí telovýchovní pracovníci dostali do čela tvorcov nových foriem masových vystúpení.

Telovýchovné slávnosti konali sa kao družby s českými a moravskými cvičencami.

Najvýraznejší rozdiel v činnosti Sokola a ZRTV bol na úseku kultúrnom, vzdelávacom a v osvetovej činnosti. ZRTV nepoznala vzdelávateľov. Tým, že nemala vlastné telocvičné objekty, nemohla rozvíjať takú činnosť ako Sokol v minulasti. Tieto zmeny boli spôsobované celkovou koncepciou.

Ďalej bolo paradoxom, že v zjednotenej telesnej výchove komunistického pojatia nastal opak zjednotenia v tom zmysle, že športy každý ťahal za svoj koniec a tak sa vytvárali jednoty len so športami, kde už spoločná základňa základnej telesnej výchovy ako pevnej opory celej jednoty zanikla alebo sa celkom vytratila. Jednota sa ukazovala len navonok ale len ako totalita, ktorá neprípušťala nič z demokratického sokolského základu.

Kritizovaná skutočnosť, že ZRTV asi z 50 až 70% odmeňoval svojich cvičiteľov za cvičiteľksú prácu vyplýva aj zo zmenených sociálnych a hospodárskych pomerov, ťažkej situácie najmä mladých cvičiteľov aj rastom nákladov réžie. Túto otázku treba citlive hodnotiť už aj z historického pohľadu, keďže už aj v začiatkoch Sokola boli cvičitelia honorovaní.

Po nežnej revolúcii,ktorá spontánne a masove ovládla politickú situáciu po 17. novembri 1989 sa znovu oživuje Sokol za neuveriteľne ťažkých podmienok. Ku ustanovujúcemu zjazdu Česko-slovenskej obce sokolskej dňa 7. januára 1990 pripojili sa aj slovenskí sokoli. Oživil sa Prípravný výbor Sokola na Slovensku, ktorý pomáha oživiť činnosť Sokola. Sídli v bratislavskej sokolovni a usiľuje sa, aby sa sokolský duch oživil novým životom.

Sokol v priebehu činnosti si získla úctu a vážnosť tým, že pilnou dobrovoľnou činnosťou a pravidelnou starostlivosťou o zdravie, zdatnosť a výchovu vyplňoval veľmi dôležitú oblasť verejného života. Odchovanci Sokla boli vždy v spoločnosti posudzovaní priaznive. Okrem nesporných zdravotných výsledkov zaznamenali veľké úspechy výchovné a národné uvedomovacie.

Výkonostne sa postupne Sokol na Slovensku vyrovnával so závodníkmi v Čechách. Najskôr to bolo v lyžovaní, ale neskôr aj v najsilnejších sokolských závodoch na náradí (športovej gymnastike), v ktorej bolSokol i na medzinárodnom fóre jedným z popredných. Ako prvý sa predstavil Štefan Severiny zo Zvolena, ktorého pribrali do družstva pri zájazde do Ameriky. Na olympiáde v roku 1936 sa zúčastnila v sokolskom družstve Matilda Pálfyová z Bratislavy. Tiež v roku 1936 prekvapujúce získalo družstvo zo Slovenska prvenstvo nad preslávenými družstvami z Prahy –Vinohradov a z Brna. Tvorili ho Štefan Severíny (90,4 boda), St. Nastoupil (90,20), Július Chovan (82,6), Martin Hudec (81,7), Ján Dvořák (76,1), a Gejza Romančík (75,2) pod vedením brata Koutneho zo Zvolena. O dva roky sa Bratislava umiestnila na druhom mieste (91,16) za Prahou-Vinohradmi (94,05) a pred Brnom (89,16). V družstve Vinohradov bol Slovák Július Chovan (94,8).

Zimné zletové hry začínali sa opäť vo Vysokých Tatrách a temer nebola víťazná trojica pri rozličných disciplínach, kde by sa neobjavil slovenský závodník.

Dobré výsledky dosahovali vedľa lyžiarov tiež volejbalisti, plavci, ľahkí atléti. V Sokole však treba vyzdvihnúť najmä masovosť a to nielen v základnom cvičení, ale tiež v športových súťažiach vo všetkých vekových kategóriách od žiactva až po starších, ktorí sa zúčastňovali v hojnom počte.

V posledných rokoch pred vojnou sa veľmi rozmohol pobyt v prírode. Išlo tu o plánovite vedenú turistiku, putovanie a táborenie.

Vzdelávateľská činnosť prebiehala plánovite a pravidelne. Vzdelávatelia navštevovali cvičenia a v krátkych príhovoroch, pravidelne ku koncu cvičenia upozorňovali na udalosti súčasné aj na spomienky. Snažili sa o usmerňovanie vzdelávania i výchovy.

V Sokole sa združovali hudobné, divadelné, babkárske a iné kultúrne skupiny. Žiaci a dorastenci sa schádzali na besiedkach, aby sa vyžívali aj po spoločenskej a kultúrnej stránke.

V dobe neslobody ostával Sokol v zahraničí, najmä v USA, v Kanade, vo Francúzsku, vo Švajčiarsku, v Rakúsku a prakticky po celom slobodnom svete. Pravidelne v štyrročných obdobiach konali sa sokolské zlety. Posledným bol už aj za účasti našich cvičencov z ČSFR v roku 1990 v Paríži ako VII. Zlet zahraničného sokolstva.

Sokol svojou doterajšou činnosťou sa zaslúžil o výchovu národnostne uvedomelých vlastencov, ktorí veľmi ovplyvnili politický život našej republiky od čias jej založenia až po dnešok. Bol vždy nadstraníckou demokratickou organizáciou, ktorá bola vždy v rozpore so všetkým čo demokracii odporovalo. Preto jeho oživenie v nových podmienkach života našich dvoch bratských národov je aj naďlej správne a dobre oddôvodnené. Hlavne slovenský národ potrebuje uvedomelých a demokraticky pevných ľudí, ktorí budú statočne držať zaštitu nad dobrou prosperitou nášho verejného života.

Uvádzame zoznam sokolských telovýchovných jednôt na Slovensku podľa jednotlivých žúp a to podľa stavu ku dńu 31.5. 1948. Na prvom mieste uvádzame rok založenia jednoty, potom miesto a ďalej záznam v skratkách o majetku jednoty:

S = sokolovňa, telocvičňa

L = letné cvičisko

T = táborisko

K = kúpalisko

B = biograf, kino

H = hotel, ubytovňa.

Žiadame, aby ste nahlásili ústredňu Sokola na Slovensku (adresa Sokolská č, 1, 811 04 Bratislava) oživenie jednoty zo stručnou správou o návrate majetku, o začiatku cvičenia, o stave členskej základni a o činovníkoch jednoty.

Vaše prípadné dotazy obratom zodpovieme.

PRÍPRVNÝ VÝBOR SOKOLA NA SLOVE

NSKU